Ako sa triezvo pozerať na prípad Huawei a v čom spočíva jeho riešenie

FOTO: flickr.com/Kārlis Dambrāns

Meno čínskeho telekomunikačného giganta Huawei sa od nástupu Donalda Trumpa objavuje na titulkách novín minimálne raz za týždeň a debata o bezpečnosti a roli jeho produktov v mobilných sieťach piatej generácie neušla pozornosti už ani laickej verejnosti. V tomto texte preto nebudem zbytočne rozpitvávať to, čo viedlo k týmto pochybnostiam a čo už každý minimálne tuší. Práve naopak. Túto debatu chcem zasadiť do širšieho geopolitického kontextu a upozorniť na to, že dopyt po zákaze cenovo dostupnejších 5G produktov od Huawei je viac politicky motivovaný než bezpečnostne.

Ak sa Slovensko nemá nechať vtiahnuť do nejakej obchodnej hry (slovami bývalého premiéra Pellegriniho), musí zaujať triezvy postoj, ktorý vyváži bezpečnostný, politický ale aj ekonomický rozmer tohto problému. To však bude možné, len pokiaľ do debaty začleníme aj tretiu nezávislú stranu, ktorá potvrdí alebo vyvráti naše pochybnosti.

Čínsky sen vs. Urobme Ameriku opäť veľkou

Čo majú spoločné Donald Trump a Si Ťin-pching? Politika oboch sa dá zhrnúť do jedného chytľavého sloganu. Čínsky prezident odštartoval svoj ambiciózny plán prinavrátenia zašlej slávy a prosperity Číny rozsiahlou propagandou o „Čínskom sne“ krátko po svojom nástupe koncom roka 2012. Odhliadnuc od jeho vnútroštátnej, spoločenskej roviny, hlavnými rysmi zahraničnej politiky Pekingu sú dnes presadenie myšlienky jednej Číny, prinavrátenie dominantného postavenia krajiny v Ázii a posilnenie jej vplyvu na globálnej scéne.

Primárnym nástrojom Číny sú v tomto prípade megalomanské investície do infraštruktúry a služieb naprieč celou Áziou, Európou a Afrikou. Projekt obnovy jednej z historicky najdôležitejších obchodných trás dostal názov „Jeden pás, jedna cesta“ a jeho digitálnu dimenziu majú v rukách práve spoločnosti ako Huawei, ZTE, Alibaba či Tencent. Pre lepšiu predstavu o rozsahu, v akom tieto čínske firmy prenikajú na zahraničné trhy, uvediem zopár príkladov.

V Afrike, Alibaba investuje do miestnych start-upov a elektronického obchodníctva v Egypte, Nigérii a Rwande. Huawei, ZTE a China Telecom zase do výstavby datacentier a chytrých miest v 15 krajinách, vrátane Alžírska, Južnej Afriky či Maroka. A v našich končinách pomerne neznáma firma Transsion dominuje so svojimi produktmi a streamovacou službou Boomplay africkému trhu s chytrými telefónmi a hudbou.

Dôkazom toho, že Čína nemá hlboko do vrecka a peniaze pre ňu nie sú prekážkou, je na prvý pohľad podstatne zložitejšia situácia v Európe. Aj napriek silnej miestnej, ale hlavne americkej konkurencii, čínske firmy neprestávajú budovať svoje centrá a pobočky, skupovať miestne spoločnosti či súperiť o štátne zákazky. Najväčším hráčom je v tomto smere Huawei, na ktorého technológiách sú výhradne postavené 4G siete v Belgicku, Litve, na Cypre a Malte, a väčšinový podiel má aj v sieťach v Nemecku, Taliansku a Španielsku. Alibaba naopak po novom zainvestovala do cloudových datacentier vo Veľkej Británii v snahe dohnať a oslabiť dominantné postavenie amerického Amazonu. A v neposlednom rade, Tencent potichu skupuje akcie herných vývojárov vo Fínsku, Francúzsku, Nórsku a Švédsku.

Experti upozorňovali pred týmto vzrastajúcim vplyvom Číny vo svete už dávno. Washington však dlho odmietal prijať novú realitu a možnosť, že by sa na medzinárodnej scéne objavil hráč, ktorý by dokázal zosadiť USA z trónu. Donald Trump to zmenil. Jeho vláda v nových strategických dokumentoch uznala Čínu ako svojho mocenského súpera a vo verejných výstupoch opakovane skritizovala Obamovu administratívu za neschopnú zahraničnú politiku USA.

Trumpov predvolebný populistický slogan „Urobme Ameriku opäť veľkou“ tak začal naberať reálne kontúry rozpútaním obchodnej vojny so stále „len“ druhou najsilnejšou ekonomikou sveta. Avšak, zatiaľ čo samotný prezident spolu s ministrom financií Stevenom Mnuchinom tvrdia, že táto vojna má za cieľ len dosiahnuť dohodu, ktorou by sa postupne vyvážil americký obchodný deficit s Čínou, skutočné dôvody treba hľadať inde. Za tými stojí skupina okolo prezidentovho obchodného poradcu Petera Navarra a dnes už bývalého poradcu pre národnú bezpečnosť Johna Boltona, ktorá chce rôznymi obmedzeniami, zákazmi a clami podkopať a vyhnať technologický priemysel z Číny, obmedziť jej prístup na americký trh a zastaviť tak jej globálny rast, ktorý ohrozuje hegemónne postavenie USA.

Dôkazom toho je napríklad pripravovaný zákaz pre americkú vládu nakupovať produkty a služby od čínskych firiem Huawei, ZTE, Dahua, Hikvision a Hytera, snaha o zákaz populárnych aplikácií TikTok a WeChat, či zákaz vývozu amerických technológií (najmä polovodičov) do Číny.

Amerika na prvom mieste vs. transatlantické spojenectvo

Ako dlhoročnému „patrónovi Európy“, Washingtonu samozrejme záleží na bezpečnosti jeho spojencov za veľkou mlákou.

Teda… bolo tomu tak aspoň do nástupu Donalda Trumpa.

Jeho politika „Amerika na prvom mieste“ sa však vyznačuje presadzovaním vlastných národných záujmov, nehľadiac pritom na medzinárodné normy a hlavne tradíciu transatlantického spojenectva. Kontroverzná rétorika ako v prípade Brexitu a NATO, uvalenie ciel na dovoz ocele a hliníka či jednostranné odstúpenie od Parížskej dohody a dohody s Iránom, značne naštrbili tieto vzťahy.

V rovine bezpečnosti, kredibilitu tejto spolupráce podkopáva fakt, že americký prezident stále neverí, že Rusko zasahovalo do prezidentských volieb v roku 2016, a to aj napriek všetkým dôkazom. Práve naopak, jeho snaha o zblíženie sa s prezidentom Putinom vyvoláva pochybnosti o tom, či by sa Európa naozaj mohla spoľahnúť na pomoc od USA, pokiaľ by niekedy táto dlhoročná hrozba z východu zaútočila. Je treba zdôrazniť, že absencia americkej pomoci by výrazne oslabila obranyschopnosť Európy a štáty, najmä pozdĺž východného krídla, vrátane Slovenska, by sa len sťažka dokázali ubrániť.

Asymetria vzťahu Európy a Spojených štátov sa prejavuje aj v kontexte obchodnej vojny s Čínou a v iných sankciách, ktorými si chce americká vláda vynútiť súlad so svojou zahraničnou politikou u spojencov. Ekonomická zbraň v podobe vzájomnej závislosti a spleti obchodných vzťahov umožňuje štátom ako USA, kde sa nachádzajú dôležité svetové inštitúcie a spoločnosti, regulovať ich správanie na trhu a tým aj ovplyvniť ostatné subjekty, ktoré sú na nich naviazané.

Príkladom sú rôzne zákazy a obmedzenia pre obchodovanie s Huawei s americkými technológiami, ktoré prinútili firmu nahradiť operačný systém Android a americké čipy v jej smartfónoch vlastnými alternatívami. A výsledok? V druhom štvrťroku 2020 využil oslabenú konkurencieschopnosť Huawei jeho nástupca z Číny menom Xiaomi, ktorý ho predbehol v predaji smartfónov v Európe.

Koncového zákazníka táto zmena samozrejme netrápi – lacný telefón od jednej značky nahradí lacným telefónom od inej značky. Pre firmy a štáty z celého sveta však táto sankčná politika USA predstavuje na globálnom trhu veľké riziko. Na jednej strane, sankcie môžu výrazne oslabiť postavenie firiem na trhu. Na strane druhej, štáty si chtiac-nechtiac nechajú nadiktovať čo môžu kupovať a čo nie.

V súvislosti so sankciami uvalenými na Irán, francúzsky minister financií Bruno Le Maire už pred dvoma rokmi skritizoval Washington za to, že „medzinárodný dosah amerických sankcií robí zo Spojených štátov obchodného policajta tejto planéty, čo je neakceptovateľné.“

Moc vs. bezpečnosť

S ohľadom na súčasnú zahraničnú politiku USA vyvstáva otázka, či za silným lobovaním za zákaz Huawei produktov v európskych 5G sieťach stoja naozaj bezpečnostné dôvody, alebo Američania konajú len vo vlastnom mocenskom záujme v snahe oslabiť Čínu.

Huawei je najväčším výrobcom telekomunikačných zariadení na svete, vlastní najviac patentov na 5G technológie a oproti konkurencii z Nokie a Ericssonu budú jeho produkty o niečo lacnejšie. Ešte pred sankciami, spoločnosť získala na popularite práve vďaka nízkej cene a spolu s ďalšími čínskymi firmami žala úspech na zahraničných trhoch a konkurovala tradičným americkým spoločnostiam. Na jej produktoch sú už teraz postavené 4G siete v Európe a podiel v nových 5G sieťach by len upevnil jej vplyv a pozíciu ako strategického dodávateľa.

V očiach kritikov je ale Huawei len predĺženou rukou čínskej vlády, ktorá by vďaka jeho technológiám v 5G sieťach po celom svete získala neobmedzený prístup k citlivým údajom. Hlavným argumentom je čínsky zákon z roku 2017, ktorý spravodajským službám umožňuje vyžadovať od tamojších inštitúcií, organizácií a občanov súčinnosť a podporu pri získavaní informácií.

Pokiaľ má ale tento argument vyhrať, treba dôveryhodne preukázať, že čínski spravodajcovia budú mať prístup k týmto dátam, a teda, že Huawei zámerne nainštaluje do 5G  produktov zadné dvierka.

To sa Američanom zatiaľ nepodarilo. Aj napriek tvrdeniam, že sa tieto zadné dvierka už teraz nachádzajú v 4G sieťach, do dnešného dňa nepredložili jediný dôkaz a jediný prípad, kedy by sa tento prístup zneužil. Práve naopak, prišli len s vyfabrikovaným príbehom o čipe, ktorý mala čínska armáda údajne nainštalovať do matičných dosiek serverov určených pre americkú vládu s ktorým by získala prístup do jej systémov. Experti tento príbeh z dielne Bloombergu okamžite zavrhli a autorov článku na minuloročnej konferencii Black Hat ocenili za „Most Over-Hyped Bug“ a „Most Epic Fail“.

Normatívne riešenie

Má Slovensko veriť americkej vláde a nechať sa zlákať jej iniciatívou za čistotu 5G sietí? Majú slovenskí operátori nakúpiť drahšie technológie od európskych dodávateľov?

Riešenie tohto problému je v súčasnosti bohužiaľ viac normatívne ako praktické. Pokiaľ má vyhrať zdravý rozum nad domnienkami, treba sa začať riadiť pravidlom „veriť, ale preveriť“. A tým, kto by to mal preveriť nie je nik iný, ako kvalifikovaný tím odborníkov.

Podobné prípady podčiarkujú potrebu vzniku národných certifikačných centier, ktoré by dokázali posúdiť, či sporné IKT produkty naozaj predstavujú hrozbu pre našu bezpečnosť alebo nie. Slovensko takéto centrum už má. Kompetenčné a certifikačné centrum kybernetickej bezpečnosti (KCCKB) však doposiaľ certifikuje len audítorov, nakoľko schéma EÚ pre posudzovanie vlastností IKT produktov, podľa ktorej sa KCCKB má riadiť, je stále len v prípravnej fáze.

Európska agentúra pre bezpečnosť sietí a informácií (ENISA) publikovala draft tejto schémy v júli 2020. Z tohto draftu vyplýva, že posudzovať sa bude každý komponent IKT produktu, teda softvér, hardvér aj firmvér, a to na troch stupňoch dôveryhodnosti: základný, pokročilý alebo vysoký.

Rozumným riešením by tak bolo podrobiť produkty Huawei hĺbkovej analýze, ktorou by sme dokázali v horizonte niekoľkých týždňov či mesiacov potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia o zadných dvierkach (a ušetriť si čas nad touto nekonečnou polemikou). Otázkou však zostáva, či bude mať slovenská vláda záujem zainvestovať peniaze do personálu a techniky tohto centra, keď schéma od ENISA nadobudne účinnosť.

Článok bol pôvodne uverejnený na blogu SME.sk.